Kristián Čura - O black metale

V black metale sa vzhľadom na určitý ´kult odstupu´ od moderného sveta v kulte pátosu bez nánosu vyznáva uznávanie hodnôt symbolicky každopádne, ktoré skutočne v istom zmysle už ani nemajú tú funkciu dnes, ktorú mali niekedy predtým; ako obliekať sa do bojových, klincami obitých ´krojov´ alebo páliť sviečky ako v temnote stredoveku... Sviečky od sveta nad odrezanou kozľou hlavou sú v istom zmysle obskúrne, ako tancovať bojový tanec smrti nad hrobom. Keď skúmame paradigmu týchto prapodivných koncov človeka, z akých sa berie, musíme vidieť, že kríza hodnôt moderného sveta je presne tým polienkom do ohňa, ktoré black metal ženú do jeho temnôt dažďa, búrok, zím zľadovatelých do skrehnutia, chladu, aký vychádza zo samého jadra tejto hudby zbavenej falošnosti a rozkrývajúcej hlboké prázdno za viditeľným svetom bez pozadia  vôle v dianí a zdaní.

Nič nedáva viac zmyslu ako bolesť, nič človeka neodstaví viac, ako bolesť vedieť a cítiť tento chlad prenikajúci do všetkých záhybov fysis, do každého morku kosti, ktorú trasie cez vedomie voľby-nevoľby svojho rozpoloženia. Z toho rozpoloženia vychádza pohyb, aký berie sa od súmraku do úsvitu black metalu, pohyb toho, ktorý je hudbou vyhynulých duší a ubolených slovami bytia napadnutého hrôzou s každým výdychom a nádychom vydychujúcich v tejto Mizantropolis mraky búrkových strún na osirelých cestách a zabudnutých miestach, kde už ľudská noha nevkročí od zeme neviditeľnou stopou.                     

Sťažka sa dáva do tela vec neznáma, k poznaniu majúc ďaleko. Ego hudby je alter egom pre budúcnosť, čo nie je v nej nikto ako doma. Ticho, myšlienka prichádza a odchádza sama sebou sa stráca na poli vyvanutých rán a nocí. Zem sa trasie okolo svojej osi, ale nie pred človekom mizerným to nikým. Zem sa nezľakne pred človekom, aj keby kríza mala byť sebehlbšou. Od výmyslu sveta sa nikomu nedarí popustiť uzdu fantázie tak, ako hudobníkom black metalu. Hudba, akou black metal je, roznáša bariéry bolesti na diablových kopytách. Ľavou zadnou a jeho kopytom cvála hudobník black metalu svetom, aký mu nikto neostal dlžný.   Poznaj svojho blížneho tak, ako svojho nepriateľa, a drž si svojho nepriateľa tak blízko k telu, ako svojho blížneho skrze seba, a po sebe do výkrikov úzkosti a uvedomenia sa nad slnko prázdnejšieho lesa čiernych a dažďom bitých stromov skry do starovekých udalostí, aké nesie náhoda, vezmi kyj na ich čierne melanchólie, aké sa náhodou nesú do okamihu za nosom v kolotoči krvi a absurdity.

Ako žáner nie je black metal definovaný knihou. Treba povedať, že oproti náboženstvu, ktoré tento žáner zaznáva, je black metal aj kategóriou filozofickou, hlavne pre svoju vyhranenosť k hlavnému prúdu myslenia a náboženstva. Tento žáner je svojím silne protináboženským založením tak trochu týmto ´proti´ definovaný ako totalita k tomu, čomu odporuje. Táto totalita je negativitou, aká tu nie je sama pre seba. Tvorí opak onoho ´pre´, a znamená apriórne proti. Žáner, akým táto hudba je, je žánrom, ktorý je ´pre´ zmenu ´proti´.

Humanita je v black metale pólom pre negativitu ako negativitu. Mizantropia je prvkom na každom stupni ´logu´. V otázkach sa pohybujeme medzi živým a mŕtvym pólom bytia a nebytia. Každý hľadá čistú bolesť vo všetkom, na čo ešte stačí zmysel, dotýkať sa svojich vnútorností zo samého seba vykladať si svoju Alfu najčernejšej melanchólie tejto hudby a Omegu v záblesku oka sebevraha dorezaného žiletkami na niekoľkých metroch kože svojho tela.

Spútaný každým putom so Zemou ako textúrou. Podtext jeho aury rozkladu do základu presiakne, sťa neznámy neznámemu by povedal; nemať sa k narodeniu je v sume samej pod úrovňou v psyché. Na zavolanie Zarathuštra do odvolania z úzkosti výkriku. Spomenúť Zarathuštru ako epické epicentrum večného návratu k svetu, ktorý je v žánri black metal vždy iba jedným z najhorších možných.

Iba nie je dopovedané priamo. Ak je najhorší zo všetkých iba možných, nie je iba jeden medzi najhoršími, ale najhorší z najhorších medzi najhoršími okrem iných v akých mlyny temnôt melú z posledného z posledných vyhynulých na Boha. Stále tá istá samota. Život chce počuť, vidieť, ale tme sa nedá odolať, k prahu vedomia sa dvíha onen chlad duševný. Horor sebavedomia zo seba sa neodvolajúceho na iné inštancie bytia v nadbytku bytia.  Nie, Zarathuštra nie je knihou, aká by bola textom kľúčovým pre sprostredkovanie zmyslu formy onoho hororu s každým dotykom naberajúceho na obrátkach.  Ani dvetisíc rokov vyhladzovania duše dočista zčista temna nespomalilo trvanie KVLT-u.

S jazykom,  aký zanáša stopy do záhybov šóru za šórom druhého briežku je lono rozorvané na franforce ťažkých nervov osídlia. Otvára vekom túto knižku, vpadlé lístie sa nesie od konárov, nad akými visí šero neba v bubline jedine tohoto sveta kde nikoho, tu nikoho tam nie je, on práve hoden v závese ten žáner štýlu jazyka ovládaného gramatickou štruktúrou metabolizmu ničoty. Utrpenie mladého Nietzschého. Pijavica vášne pripozabudla, ako mi jej kudla preliala atramentom polepené  pudy z vákua do antivákua. Rezíduum jeho prostredia, kde si spôsobuje, čo ho umožňuje až na nepodmienenú realitu kvariátu, proti ktorému nie je žiadne gusto afektov tela reči morálky. Tvár v koloseu skýta pohľad nevidomému. Čaká na povel a ujma robí svoje; mágia najčernejšej melanchólie. Tej, ktorou je pohŕdanie ľudstvom, teda výšina duše.