Kristián Čura - Pakult Nietzschéov

Exkluzivní výběr aforismů ze stejnojmenné knihy, kterou v roce 2015 vydalo Ears&Wind Records.

 

Aby sa zdalo, že sa veci dejú, že sa veci hýbu k lepšiemu, sa človek musí obracať ešte aj v každom okamihu sa musí obracať späť, ale žiadne späť neexistuje, s odstupom času sa nemôže človek pozrieť na seba ako do falošného zrkadla, ktoré mu neukazuje pravú podobu. V jeho pravej podobe sa nič nedeje a ďalší deň ide a nič sa zase nedeje. Nič sa nemení, nič. Ani náznak zmeny, ani známka života, ktorá by ukazovala na nejakú zmenu. Pocit, že stratím súdnosť pri tomto uvažovaní, že sa dostanem na šikmú plochu, z ktorej padám ako pierko na oko, ktoré slepne, do ulity stiahnutý dýcham svojím posledným dychom, do seba stiahnutý slimák života posledný z posledných na milosť a nemilosť, malosť a nemalosť.

Až sa nakoniec ľudské telo rozloží, jeho metabolizmus pohltí kus po kuse vonkajšieho sveta. Neostane nič, z čoho by si jeden zobral ponaučenie, nič, z čoho by sa poučil, lebo nemá žiadne perspektívy pre budúcnosť, ktorá sa zmenšuje do prítomnosti. Až tu niekde, kde sa stretáva život so smrťou, sa začíname naozaj baviť o tom, že existuje aj svet mimo tohto, že je vlastne ďaleko lepší, že len strach je medzi prítomnosťou a budúcnosťou, ktoré sa dajú ľahko prestupovať, lebo ich hranice sú voľné ako ruky k sebevražde.

Aby som bol úprimný, tak by som musel prejsť všetkými okruhmi pekla ako okruhmi štátnicových otázok a ani raz sa pritom nepozrieť do tváre večnosti, ktorú mám za chrbtom. Že niekto nechal večnosť za sebou, je také podivuhodné ako to, že by ju nebol nechal. Tento pamätný rozchod je jednou z ústredných myšlienok knihy Tak pravil Zarathuštra.

Tu a teraz je smrť náš život, ktorý je naším osudom po smrti. Osud zahrňuje aj smrť, alebo presnejšie, je so smrťou v istom zmysle jeden a ten istý príbeh, ktorý nič od seba neoddeľuje. Smrť od života nič neoddeľuje, načo si brániť, keď človeku stačí len prejsť za hranicu v jeho hlave.

Odrádza ma skutočnosť, že žijem ako stvorený z mäsa a kostí, že toto by som mohol byť na oko, do ktorého padám s každým slovom hlbšie, ktoré je tu od toho, aby som sa v ňom videl a do neho padol ako ten Narcis na hladinu, na ktorú dopadá smutné večerné svetlo súmraku.

Vzdychá, ako v prázdnote čas, ktorý nie je čím vyplniť, a ani ako ho zmariť. Za horúca napísané ešte prišité-priplátané horúcou ihlou a ešte horúcejšou hlavou. Nenecháva ju chladnou, ale nesmiem ju zvecňovať, tú prírodu, už vyrástla do krásnej ženy, akurát, aby som sa do nej zaľúbil vždy znova, keď ju vidím. Koľkokrát ju vidím, vždy sa zaľúbim. Zvláštne, ale postupne ma to prejde, ale potom znova a znova. Jej láska je surová a skutočná, skutočnejšia už ani byť nemôže. V prirodzenom tvare jej tela všetko je naskladané tak, ako v duši, a tá posledná vec, na ktorú ja sa chcem hrať, je na hrdinu, ale že ho niekto zo mňa robí, ja nezmením. Toto fátum-penzum, ktoré ako také vyvoláva nádeje, ale aj smútky, sa nehľadiac na protistranu dá identifikovať v každej podobe od prírody nemysliteľnej vo vznikaní tvaru celého, ktorý nejde rozkúskovať s viditeľným zámerom vyprovokovať reakciu, ktorá sa ale vždy nedostaví. Z veci vzniká vec analogicky pripodobnená stroju, lebo sa chová od prírody všetko rovnako iste ako na úmrtnom liste vystavenom mu predčasne, keď sa za ním zľahne zem.