Eva Luka: „Básne proste sú.“

První sbírka Evy Lukáčové Divosestra (z roku 1999) je ověnčená literárními cenami a náklad je vyprodán. Druhá sbírka Diabloň byla přeložena do několika evropských jazyků. Už jste o této trnavské rodačce slyšeli? Její myšlenky a poezii přiblíží následující rozhovor.

Ve svých básních tematizuješ ženskou zkušenost, zejména tu temnou. Souvisí to s tvým naturelem, nebo jsi k tomu dospěla časem?
Asi oboje. Už od detstva som bola trochu melancholická, a to sa prirodzene odrážalo v mojej tvorbe. A čas k tomu iba prispel :-). Myslím, že každá skúsenosť, nezáleží na tom, či je ženská alebo mužská, má aj svoju temnú stránku. Len sa k nej málokedy priznávame, je to niečo ako zájdená minca, zahodená v jazere. Keď tak teraz nad tým uvažujem, občas si pripadám ako potápač, ktorý chodí po dne, a zašlé mince, ktoré nachádza, si pod vodou obzerá, ohmatáva v rukách, a ich detaily sa mu chtiac-nechtiac vrývajú do pamäti.

V textech často používáš slova jako sliny, měsíc, krev, voda, had…, jsou to pro tebe ještě něco víc než symboly?
Nerozmýšľala som nad tým, ale pravdepodobne to tak bude. Vlastne ma už na to upozornilo viac ľudí, dokonca existuje aj jedna študentská práce na tému vody v mojej poézii. Narodila som sa v znamení Leva a vždy som si myslela, že som slnečný typ… ale je to opäť asi len tá jedna stránka. Hovorí sa, koľko svetla, toľko tmy… V skutočnosti sama neviem, prečo toľko vody a rozličných tekutín. Ženský princíp? Jing? Môžem si iba domýšľať. V každom prípade však, svoju poéziu píšem intuitívne, tento proces je uvedomelý iba čiastočne, básne, ako to často cítim, prichádzajú ku mne spoza mňa, odniekiaľ, kam ja vlastne ani nemám dosah. Pripadám si iba ako médium, ktoré vyťahuje drobné piesočné zrnká raz z podvedomia, inokedy z nadvedomia :-).

Jaké knihy ovlivnily tvou poetiku? Vím jen o Ženě, která běhala s vlky, na jejíž motivy jsi napsala texty pro Iku Krajcovou (*).
Nemyslím si, že moja poetika je príliš ovplyvnená inou literatúrou. Aspoň si to neuvedomujem. V mladosti som čítala veľmi veľa, teraz už menej. Kniha Clarissy Pinkoly Estés Ženy, ktoré behali s vlkmi, je zaujímavá, sú to legendy a mýty Južnej Ameriky, rozličné úvahy na tému ženstvo a veľa psychológie. Ale nebola pre mňa až taká zásadná, ako napríklad pre Iku, ktorá ňou bola doslova nadšená a na jej základe ma požiadala o napísanie textov pre jej piesne. Zopár som jej ich na želanie napísala – ale ostatné texty na jej cédečkách sú opäť iba "texty mojej hlavy". Ika hľadala témy pre svoju hudbu. Ja ich pre svoju poéziu hľadať nemusím: všetky sú už tam :-).
Často sa o mne píše, že moja poézia je ovplyvnená japonskou literatúrou, keďže som japonologička a mám doktorát z japonskej literatúry. Ale toto je iba povrchný, skresľujúci pohľad. Európan nemôže písať ako Japonec - nemá jeho kultúrnu, sociálnu, ani historickú skúsenosť, vyrástol na iných rozprávkach a mytológii, literatúru vníma cez úplne rozdielne písmo. Keď píšem o Japonsku, sú to básne Európanky, Slovanky, ktorá je náhodou v Japonsku, a tam prežíva skúsenosť opäť iba Európanky a Slovanky.
Čo sa týka mojich obľúbených básnikov, stálicami sú Gallway Kinnell, Silvia Plathová, Mary Oliverová... Nedávno som objavila vynikajúceho britského básnika so škotskými koreňmi Jamesa Sutherlanda-Smitha. Milujem aj Ortena a Hrubína, zo slovenských básnikov Válka, Mihálika a Feldekovu ranú tvorbu. Ale absolútnou jednotkou u mňa je Jan Skácel. Objavila som ho pomerne neskoro, a jeho poézia ma nikdy neprestane dojímať.

Máš nějakou specifickou dobu pro psaní? Píšeš třeba pravidelně v určitou dobu nebo v konkrétní fázi menstruačního cyklu?
:-)! Tak to teda fakt nie. Táto otázka mi pripomína otázku z iného rozhovoru, ktorý som poskytla pre jeden slovenský literárny časopis: "veríš v ženskú, vaginálnu poéziu"? Odpovedala som: "Nie. Verím v tú mužskú, penitálnu." Ale vážne. U mňa písanie nesúvisí s biorytmami, dokonca ani s fyzičnom (ak si odmyslím oči a ruky). Všetko je to len a len o psychike - a navyše, ako som už spomínala, básne prichádzajú samy od seba, nedajú sa naprogramovať, ani privolať, dokonca sa nedá ani ich očakávať. Báseň príde alebo nepríde. Keď mám byť úprimná, ja svojou poéziou takmer vôbec nežijem.

Kdy jsi začala psát? Změnil se od té doby nějak tvůj styl nebo motivace?
Začala som písať, keď som mala sedem rokov, a prvú báseň som napísala približne desaťročná. Vtedy som sa za to veľmi hanbila (občas i dnes :-)). Štýl sa mi odvtedy, dúfam, zmenil, a to k lepšiemu :-). Čo sa týka motivácie, nepamätám sa na nijakú. Básne proste sú.
Je to taký proces, že najprv sa dostaví konkrétny, čudný, nepopísateľný pocit, a ja viem, že báseň je tu. Potom začnem písať, a je to, akoby som si spomínala na niečo, čo som už raz dávno vedela naspamäť. Trvá to niekoľko minút, niekedy viac. Napokon zazvoní v mojej hlave zvonček, cililink, a báseň je hotová. Ako raz povedal Feldek: "a moja ruka odšmátrala na stôl a napísala báseň, a ja už len závidím":-).

Píšeš i prozaické útvary, nebo „jen“ poezii?
Áno! Píšem aj prózu, a to je celkom iná vec. Ani sa za ňu nehanbím :-) - možno preto, že poézia je taká odhaľujúca, na kosť idúca? Predovšetkým som napísala rozprávkový román pre deti a dospelých Pani Kurčaťová - Ten, kto sa narodí zle. Písala som ho tri roky a ním som aj dosť žila. Je to takmer kriminálny príbeh, s mnohými prekvapujúcimi zvratmi, ale predovšetkým je o priateľstve. (Pani Kurčaťová je čarodejnica tretej kategórie a vynikajúca kuchárka. Žije vo vajcovitom domčeku pod obrovským lopúchom Veľmajstrom a príbeh Ten, kto sa narodí zle je o tajuplnom zmiznutí pána Žabôtika, a o jeho hľadaní štvoricou jeho najbližších priateľov: pani Kurčaťovou, Halifandrom, Matildou a Klepotínou.)
Zaujímavý na procese písania tohto príbehu je fakt, že som nikdy nevedela dopredu, čo sa odohrá v ďalšej kapitole, ba dokonca ani v ďalšej vete! Kniha sa písala sama, ale bolo k nej treba určitú disciplínu - nuž, próza nie je poézia :-). Veľmi ma prekvapilo, ako sa celý príbeh rozvinul a kam sa vyvinul. S touto knihou som sa smiala aj plakala a som na ňu veľmi hrdá. Dúfam, že vyjde už čoskoro. Budem si ju aj sama ilustrovať.
Ďalej píšem aj román - alebo skôr novelu, uvidíme, čo z toho bude - Druhá strana Mesiaca. V tomto prípade je všetko inak. Motív tejto knihy nosím v hlave aspoň pätnásť rokov, viem, o čom bude, aké emócie má vyvolať, mám aj koncepciu a záver. Je to však oveľa ťažšie, príbeh mi ide až kdesi zvnútra a písanie ma doslova bolí.
V hlave mám už aj námet na ďalší román. No a rada by som napísala aj knihu o Japonsku a tiež knihu o mojich desiatich mačkách a dvoch psoch :-).
Okrem týchto projektov píšem aj básne pre deti, v slovenčine aj v angličtine, prekladám z japončiny, kreslím a maľujem. Na všetko však treba toľko času… :-(

Co pro tebe poezie znamená?
Teraz budem trochu parafrázovať Skácela: poézia pre mňa znamená krásnou rečou vyjadriť škaredú pravdu.

Jak vnímáš roli básníka/ básnířky v soudobé společnosti? (Může být ještě vizionářská?)
Básnik ako poskytovateľ určitého krásna? Ak sa pozrieme na báseň ako na zvláštny fenomén, ktorý nemusí byť príbehom a dokonca nemusí byť nutne ani nositeľom myšlienky, a predsa sa dokáže dotknúť našich najhlbších emócií, tak rola básnika je (verím, že aspoň pre ľudí ako si Ty alebo ja) nezastupiteľná. Dobrý básnik je ako maliar alebo hudobník, poskytuje duševnú potravu nám smutným, sivým, ohlodaným životom :-). Básnik ako vizionár? Neviem, či pre spoločnosť, ale v súkromí, pre seba samého, to tak môže byť: v mojom prípade, žiaľ, veľmi často. Je to až desivé, niečo zažiť a zistiť, že som už o tom dávno napísala báseň. Stáva sa to pričasto na to, aby to bolo pekné. Niekedy sa svojej poézie takmer bojím :-).

Je nějaký rozdíl mezi recepcí tvé poezie na Slovensku (popřípadě v Čechách) a jinde ve světě?
Ani nie. Poézia sa zas až toľko nečíta, a ak áno, je to vždy "udalosť". Vyšli nejaké recenzie, sem-tam ma niekto pozve svoje básne čítať, občas sa dozviem o tom, že si niekto moju knihu kúpil alebo chce kúpiť :-).
Pred časom som bola svoju poéziu predstaviť v Berlíne. Minulú jeseň ma ako hosťa pozvali do Bratislavy (vtedy som ešte bývala v Španielsku) na medzinárodný festival poézie Ars Poetica. To ma naozaj potešilo, vzhľadom k tomu, že zastúpenie slovenských autorov tam nebolo zas až také hojné. Svoju poéziu, preloženú do španielčiny, som minulý rok čítala aj v Španielsku.Túto jar ma pozvali na festival poézie do Slovinska, prekladateľka Diana Pungeršič totiž prekladá moju Diabloň do slovinčiny. James Sutherland-Smith so svojou manželkou Vierou ju začal prekladať do angličtiny a celá kniha je už preložená do taliančiny (Darina Šestáková v spolupráci s Giacomom Vitom) - v Taliansku vyjde pod názvom Melofisto. Minulý víkend ma pozvali práve do Talianska na festival poézie Notturni Diversi, kde sa uskutočnilo aj divadelné predstavenie na motívy Diablone. Ďalšie projekty sa chystajú. Všetko toto je pre mňa veľmi krásne a hlavne prekvapujúce.

Měla jsi už v Čechách autorské čtení? (Anebo budeš mít nějaké v příštím půlroce?)
Žiaľ, nie! Tam ma ešte nepozvali! :-) Ak by sa tak náhodou stalo, bolo by to úžasné. Ja som totiž ešte stále Čechoslovenka.

• EVA LUKA – SUBJEKTIVNÍ ŽIVOTOPIS

Detstvo: veci nepochopiteľné
Mladosť: tri porezané prsty na ruke; zázrak v zimnom zrkadle
Štúdium: kontext, sémantika
Materstvo: v každom nádhernom plode tvrdá kôstka
Cesty: Japonsko, Austrália, Thajsko, Malajzia, Tunisko, Španielsko…
Knihy: Cit slečny Smilly pre sneh, Boh maličkostí, Rozmarné léto, Smuténka
Práca: dobezseba
Krása: mala by sa trestať väzením
Hudba: mačacie pradenie
Chuť: pivo
Vôňa: mužská krčná tepna
Zvieratá: mačky, psy, opice, papagáje
Peniaze: nádherná fatamorgána
Muži: smäd po živote
Ženy: spolupatričnosť a skryté závisti
Domov: nemám ho
Stredný vek: chcená samota v záhrade s počítačom
Smrť: "Co jest velikého mimo oblohu věčně modrou a vášně věčně krvavé?"

Ukázky z tvorby:

Divosestra, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999:

Ustrica

Vyzerá nevinne, ponúka
jantárové brucho,
sklenená ozdôbka,
dúšok,
vajíčko plné ilúzií.
Pozri, ako mení farby,
čaká,
kým sa jej zvedavo dotknú
tvoje prsty. Možno aj jazyk,
zradný a tápavý.
Áno, vlož si do úst
ten diamant: pocítiš
jemný pohyb. Odvraciaš tvár?

Požieranie; ešte stále
sa bojíš.

Balada II

Snívalo sa mi, že som ťa ráno našla
ležať predo dvermi, prekliatu.
Mala si bledú, odovzdanú tvár.
Okolo hrdla hrubý vrkoč
vretenovitých, námesačných vlasov,
fosforeskovali ešte nočnou horúčkou,
blúznením v bezvedomí; ako liany
sa uhrančivo šmýkali po pavlači,
pavúčie napájadlá. Na každom prste
po jednom háďati, ó, ako kruto
ti pristali tie malé potvory, slizké
paprstienky; ležala si tam, krásny
znepokojivý zámotok,
bludička.

Stále si striehla, kedy bude po mne.
A ja som každé ráno vychádzala von
ako naposledy, napájať svoje smútky
z tvojich stupají.

Diabloň, Edition Ryba, 2005

Kentaur

Kentaur s tajomným, divým telom,
sčernetým nočnou hudbou, s pohľadom
opustených vrán na konci novembra, prichádza
k môjmu domu, v ústach strieborná
harmonika. Volá ma von, kentaur, vypúšťa
trblietavé sliny, omotáva nimi ako pavučinou
rohy môjho jesenného príbytku, netrpezlivo
potriasa hlavou a dychčí za oknami, kentaur
bez času, bez vôle čakať,
bez tváre.

Toľkokrát som už bola
pripravená vyjsť von, do šera záhrady,
dotknúť sa jeho hrude, obzrieť si tmavý profil;
toľkokrát som sa pozrela, ukrytá v ťažkej
látke závesov, ako sa vlní v bokoch, ako mu
harmonika hádže hviezdné blesky
po srstnatom pohlaví.

Len čo sa vydám napospas jeho rukám, obleje
i mňa tôňa čudných pivníc, čo ho sprevádza,
po jeho bozku pocítim v ústach
chuť zázvoru a desivého lesa, z dlane mi opatrne
vyhryzne perlu;
vrátim sa pomätená, bez vôle
čakať, bez času; ako večný pavúk
začnem omotávať znútra dom

temnými slinami.

Dievčatko

Dievčatko, utopené v noci, je tu so mnou,
dýcha mi do sna svoje nepostrehnuteľné
bledučké želania,
márnivé šperky na scvrknutých prstoch.

Neboj sa, dieťa, urobím ti kolísku
z kosáka Mesiaca, každú noc
ťa v nej budem hojdávať,
ja, tvoja námesačná, blúznivá matka,
ja, čo mám plnú náruč času na absurdnú nehu
venovanú mŕtvym.

Skutočnosť, že ti vlasy odteraz budú vyrastať
nebadane a tajne, ako chaluhy,
ma núti spievať tenkým hlasom, hojdať sa
v bokoch, hľadieť do studní;
tešiť sa z času, čo sa nezastaví,

ale do noci bude vybrnkávať
ťahavú melódiu mojho šťastného
nehybného srdca

na vodnej hladine.

Havranjel, připravovaná sbírka, vyjde příští rok ve vydavatelství Edition Ryba

Malá miestnosť v podzemí

Schádza sa tam pomaly, schodík po schodíku,
akoby si šiel iba do pivnice.
Ideš tam sám, aj keď hore stoja tí,
ktorí ťa majú radi; a ešte tí, ktorí prišli len tak.
Všade je vôňa dreva, čistých
posteľných povliečok, ak by si chcel prenocovať.
A ruží, tých nechutne krásnych, slimačích ulít, plných
nevypovedaných slov a nevypľutých slín. Hojnosť
zvláštnych darov,

akoby si bol mŕtvy. Ale ty počuješ všetko,
zem zemi, popol popolu, nebudeš mať nedostatku.
Už ťa vítajú drobné ruky plaziacich sa tvorov,
čakajú s prvou slávnostnou večerou, ktorú
ešte budete jesť spolu. Neskôr sa na čas
každodennou potravou staneš ty im,
milosrdne ti oblížu kosti, sladkí a verní,
submisívni psi.

Dvere do miestnosti
sa zabuchnú; napokon zomrieš
na nedostatok kyslíka. Tí, čo stáli hore, dávno odišli domov.
Po ceste odhodili kľúč do rieky, aby ho odniesla
na novembrovej loďke; drobný, efemérny zvyšok
spomienky.

Netopiere

Ako len vedia definovať samy seba, akoby sa k nim
ani náhodou nedostali nijaké plány
na filigránsku robotu Tvorcu. V sklovitej tme sa
chytajú jeden druhého za ovisnuté ruky, nežné embryá,
dvojčatá, pätorčatá,
stokrát, tisíckrát opakovaný,
neúnavný vzorec drobulinkých vnútorností, vymodelovaných
s nádejou, že sa hneď po narodení stanú
suvenírom sveta. Neopakovateľní.
Len pre Neopakovateľných. Len pre svetlo,
ktoré na nás hľadí, poslané tajne z výšok,
aby sa kochalo

týmto zázrakom na jaskynných stenách.

Správa o Lisabone

Lisabon je miesto, kde som strhla masku
ďalšiemu mužovi. Rozmetala som mu svet
v rámci Teorémy o rozmetávaní. Obrátila k nemu
svoje neúprosné zrkadlo,
ktorého blyskot, žiaru (a, áno,
aj nevyhnutnú deformáciu)
nevydržal.

Nevydržal si moje otázky. Moju súkromnú
vzburu. Moju depresiu. Môj žiaľ a moju
sexualitu.

Palpačným zrkadlom zvedavých prstov
som ťa znútra celého prehmatala.
Bolelo ťa to. Pozerala som sa na tvoju bolesť
bez empatie súcitného lekára.
(Možno preto, že som viac vedcom
ako lekárom.)

Môj malý výskum má o exemplár viac.
Psycholingvistika, Psychoakvaristika
i Psycho-teoréma
tancovali svoj vášnivý
trojitý tanec.

Bolelo ma to. Pozerala som sa
na svoju bolesť
bez empatie súcitiacej ženy. Vychýlenej
z normálu nedomova

do tmavej, ako studňa studenej
portugalskej noci.

rozhovor vedla: Jana Orlová (http://jana-o.blog.cz )

* Zhudebněné básně si můžete poslechnout na adrese www.myspace.com/ikakraicova .