Iris Kopcsayová: Bez lásky (úryvek z knihy)

- Bože môj, prečo som sa len vydala?

Spytovala sa v duchu, či by náhodou za iných okolností nebola mohla stretnúť iného muža, a usilovala sa predstaviť si udalosti, čo sa nestali, dajaký inakší život, manžela, ktorého nepoznala. Nikto sa mu totiž nepodobal. Akiste by bol krásny, duchaplný, vznešený, príťažlivý, ako boli bez pochyby tí, za ktorých sa vydali jej niekdajšie priateľky z kláštora.

Gustave Flaubert, Pani Bovaryová

Žena sa už dlho cítila ponížená. Doma aj v práci. Veľmi si priala vyslobodiť sa zo života, ktorý ju ničil a nudil. Dni sa podobali ako vajce vajcu, splývali do jednej sivej masy a nikdy sa neudialo nič, čo by ju zbavilo potupného pocitu bezmocnosti. 

Zdalo sa jej, že utrpenie sa nikdy neskončí. Veď predsa nechcela takto žiť, každé ráno skoro vstávať, chodiť do práce a zarábať tak málo peňazí, že sa na konci každého mesiaca musela zadlžiť.

V tú noc, keď sa s mužom dohodli, že ukončia manželstvo, odobrala sa spať do dolnej izby. Bol to skôr brloh, plný prachu a neporiadku, ktorý susedil s kuchyňou. Maľovka, ktorá tu zostala ešte po predchádzajúcich majiteľoch, bezútešne vybledla. V kútoch viseli pavučiny. Okolo matraca, ktorý jej slúžil ako lôžko, sa povaľovali ženské časopisy, staré noviny, hárky s vytlačenými článkami, rukou písanými poznámkami, použité papierové vreckovky a množstvo ženských topánok. 

Muž spal na poschodí, so synom, v detskej izbe, vymaľovanej optimisticky naružovo. Zvyčajne sa zobúdzal vyspatý a dobre naladený. Žena sa zobúdzala frustrovaná a zúfalá.

„Ako tu môžeš spať, pri topánkach?“ prihovoril sa jej žoviálne po noci, počas ktorej prediskutovali ukončenie manželstva. Vzápätí sa rozpačito zasmial nad tým, že ju opäť napomína a odobral sa do kuchyne. 

Z počítača v hornej izbe sa domom rozliehala pieseň od skupiny Depeche Mode. Dave Gahan práve spieval: Let me show you the world in my eyes. Muž si v kuchyni veselo pospevoval s ním. 

Po nočnej výmene názorov, ktorá mala navždy zmeniť jej život, nemohla zaspať. Vzala si teda Sto rokov samoty a čítala, až kým sa nerozvidnelo. 

Žiaľ, pri neútulnom stropnom sliepňavom svetle, lebo muž jej večer zobral malú lampu, ktorú si z jeho izby požičala a posledné týždne ju používala pri čítaní. 

„Môžem? Potrebujem ju, praskla mi žiarovka.“ Vypol lampu a vytiahol šnúru zo zástrčky. 

Hnevala sa naňho za to, ale nekomentovala to. Musela sa teda uskromniť s dvojramenným papierovým lustrom zo šesťdesiatych rokov. Pokrývala ho hrubá vrstva prachu a telíčka zdochnutých múch. Podobne ako maľovka, aj luster tu zostal po predchádzajúcich majiteľoch domu, keďže na nový sa nezmohli. 

Pri slabom svetle jedinej žiarovky, ktorá v lustri ešte svietila, si znovu musela uvedomiť, že s pribúdajúcimi rokmi sa jej začína zhoršovať aj zrak. 

Takže aj tento problém sa ma týka, pomyslela si. 

Keď bola malá, myslela si, že takéto problémy mávajú len staršie ženy, jej mama, babka, stará mama (teda ómama, čiže druhá babka) alebo neznáme ženy, ktoré vídala v autobuse. Ale ona je ešte mladá, ona ešte nepatrí medzi ne! 

Gynekológ jej síce minule povedal, s prstom v jej pošve, aby sa pomaly pripravila na to, že bude babkou, ale menštruáciu predsa ešte máva. Veď preto za ním aj bola, aby jej predpísal antikoncepciu. Aj keď vlastne – načo? Muž s ňou už beztak nespával. 

Je teda najvyšší čas priznať si, že nevidí dobre na písmenká a že ďalekozrakosť je zrazu aj jej problém. Ako keď malá v časopise Línia čítala článok o tom, že žena po tridsiatke sa má prechádzať v daždi, lebo pleť potrebuje vlhkosť. Pravda, to písali ešte za bývalého režimu, keď vládli komunisti a ekonomika zaostávala, teraz je už iná doba, k dispozícii sú rôzne hydratačné a omladzujúce krémy, dnes by v časopise iste propagovali tie, a nie dážď, ktorý je zadarmo. Kto by sa už prechádzal v daždi? Autorka, ktorá ten článok do socialistickej Línie napísala, to predsa nemohla myslieť vážne. Jasné, že to nemyslela vážne. Balamutila tak, ako ženy balamutia dnešné lifestylové časopisy, pre ktoré vlastne nejestvuje neriešiteľný problém. Starnete? Máte vrásky? Stráca vaša pleť vlhkosť a pružnosť? Nezúfajte si. Prechádzajte sa v daždi. Alebo si kúpte krém, ktorý používa aj Sharon Stone. Každá žena predsa môže vyzerať ako Sharon Stone. 

Len ktovie, čím balamutia samotnú Sharon Stone? Tá možno vyzerá dobre aj bez krému. Možno vôbec nestarne a výrobcovia krémov zneužívajú jej večnú mladosť na klamlivú reklamu. 

Lenže žene už minulo štyridsať a čoskoro bude mať päťdesiat, ako jej matka s potešením nedávno pripomenula. Tých pár rokov ubehne presne tak, ako keď si jedného dňa uvedomila, že už má tridsať a že sa s mladosťou môže natrvalo rozlúčiť. Vtedy, v deň svojich tridsiatych narodenín, si spomenula na článok v Línii a došlo jej, že vek, ktorý sa jej zdal byť taký vzdialený, akoby ani nikdy nemal nastať, je tu. Mala tridsať rokov a problém s pleťou sa jej zrazu týkal. Napadlo jej, že by si mala robiť pleťové masky z knihy Kozmetika na každý deň, ktorú si čítavala ako piatačka na základnej deväťročnej škole. Kvasnicové a medovo-múkové masky si robievala, keď mala ešte akné, no akné už dávno nemáva. Tento problém, kvôli ktorému sa jej kedysi nechcelo ani žiť, celkom pominul, ani nevie kedy a ako. V minulosti v ňom videla jeden z hlavných dôvodov nezáujmu opačného pohlavia o svoju osobu. Veď v každom románe sa písalo o hladkej alabastrovej pleti ako o základnom predpoklade toho, aby sa dievča stalo predmetom sexuálneho záujmu a prípadného citového vzplanutia chlapcov. No nikdy si nepomyslela, že si raz bude dávať na tvár uhorky, ako staršie ženy vo fılmoch. Veď ešte nedávno (vlastne dávno, ale akoby to bolo včera) ju, nastávajúcu nevestu, vzala svokra na kozmetiku. 

„Editka, kompletku,“ vydala svokra príkaz kozmetičke, ku ktorej pravidelne chodievala a oslovovala ju teda familiárne krstným menom. Editka bola mladá, svokra si to teda mohla dovoliť. A Editke možno aj lichotilo, že ju svokra oslovuje ako svoju dobrú známu alebo ako príbuznú, ich vzťah sa tak stal dôvernejším a Editku zaväzoval, aby odviedla dobrú prácu a nepýtala veľa peňazí. Aspoň svokra v to zrejme dúfala. No Editka pravdepodobne pristupovala ku každej zákazníčke rovnako, teda podľa svojich schopností a nálady, a cenníky za služby salónu boli pevne stanovené. (Salón, v ktorom Editka pracovala, sa nachádzal na sídlisku Záhrady, v obchodnom stredisku Balkán, kde o niekoľko rokov neskôr vybuchla v reštaurácii na druhom poschodí bomba. Reštaurácia sa nachádzala len neďaleko redakcie denníka, kde bola žena zamestnaná, vlastne skôr ako externá redaktorka pripravovala dvojstranovú prílohu Rady pre domácnosť. Vtedy ešte bola na materskej dovolenke, už druhej v poradí, po deviatich rokoch, s druhým dieťaťom, takže jej na privyrobenie musel stačiť externý úväzok a jej muž v tej istej redakcii pracoval ako šéf oddelenia domácich informácií. Keďže redakcia bola blízko Balkánu, po výbuchu bomby tam fotograf s redaktorom urýchlene pribehli, aby získali exkluzívnu reportáž s pôsobivými fotografıami krvavých tiel a polozrúcanej budovy. Mafıa si vybavovala účty. Na fotografıách to vyzeralo veľmi efektne. Do reštaurácie chodievali redaktori na obed za gastrolístky, boli teda radi, že tu nesedeli za stolom nad tanierom polievky alebo porciou rezňa so zemiakovým pyré a kyslou uhorkou práve v čase výbuchu. Čítanosť článku o výbuchu na internetovej stránke novín predbehla aj čítanosť článku o počasí a aj čítanosť ženinej dvojstranovej prílohy Rady pre domácnosť, hoci inak patrila k najčítanejším, na čo bola žena pyšná.) 

„Aj masáž?“ opýtala sa Editka, keďže svokra objednávala neveste „kompletku“, teda kompletné ošetrenie. 

„Vlastne, masáž netreba, ja som zabudla, že to je mladá tvár,“ odpovedala za ženu svokra a zasmiala sa. Vtedy ešte mala ženu celkom rada, aspoň sa tak tvárila. Veď žena, hoci mala práve pred svadbou, už nosila v bruchu jej vnuka. (O pár rokov neskôr mladá kozmetička, v suterénnom salóne Krása v centre mesta navrhne žene, už zrelej tridsiatničke, masáž dekoltu, ale žena ju ledva pretrpí do konca, tak ukrutne ju bude masáž štekliť. Budú to vyhodené peniaze. Rozhodne sa, že masáž si už nikdy nedá urobiť.)

Žena-štyridsiatnička teda vyšla za mužom do kuchyne a sadla si za stôl, aby nemusela naňho z izby kričať a mohli viesť rozhovor. Túžila ho viesť najmä ona. Bolo jej smutno a chcela sa rozprávať. Mala pocit, že má na rozhovor s mužom právo, boli predsa ešte manželia. Muž chystal štyrom chlapcom, teda dvom synom a ich dvom bratrancom, raňajky. Prehŕňal sa v mastných papieroch s logom miestnej samoobsluhy, vyberal z nich údeniny a na hrubé chlebíky kládol kúsky hrubých koliesok lacnej slovenskej salámy a plesnivého syra. (Syr nebol v skutočnosti plesnivý, išlo o druh syra, ktorý sa tak volá, lebo má na povrchu špeciálnu pleseň. Možno to bol Plesnivec, Horec alebo Hermelín, „král sýrú“. Plesnivých syrov bol zrazu po revolúcii široký výber, neboli vzácne, ako za komunistov.)

Také chlebíky mi robieval, keď sme sa zoznámili, pomyslela sa žena, pozorujúc smutne muža pri kuchynskej činnosti. 

Muž si veselo pospevoval. V minulosti jej vždy chlebíky pestro vyzdobil a musela poriadne otvoriť ústa, keď si chcela odhryznúť. Aj tak jej väčšinou polovica ingrediencií, teda uhorka, paradajka, vajíčko a syr, popadali na tanier. Pre istotu ich jedávala vždy nad tanierom. Bola by bývala dala prednosť tenším a menej vyzdobeným chlebíkom, bez kečupu, horčice a sardelovej pasty, lebo všetky chute dokopy sa v ústach čudne miešali a žiadna nemala šancu vyniknúť, ale žena bola rada, že chleby jej pripravil s láskou on, jej budúci muž.

Vždy si vravela, na akého dobrého muža natrafıla. A aký je múdry! Vyzná sa v hudbe, v chémii, vo fyzike aj v zemepise. Pozná vtáky, hviezdy, stromy, rastliny, názvy kopcov, dedín a riek na Slovensku aj v Čechách. Veľa číta a uznáva len alternatívne umenie, aké ona predtým nepoznala. Veď v televízii pozerala iba Vondráčkovú, Zagorovú, Rottrovú, Korna, Neckářa a Gotta, spevákov komunistickej popkultúry. Kdežeby ona vedela, čo je to avantgarda, čo je Pražský výběr a Progres-Pokrok a kto je Michael Kocáb?

A navyše, tento všestranný a zábavný muž, ktorého absurdným vtipom sa vždy schuti smiala, bol aj dobrý turista. Vyznal sa v mapách, v cestovných poriadkoch a vedel predpovedať počasie. Aj huby poznal, aj mraky na oblohe vedel pomenovať. Vedel, čo je cumulonimbus aj stratocumulus. Písal výborné poviedky, napríklad poviedka Vzorec lásky – Nula rovná sa nule bola podľa nej veľmi vydarená. Veď aj za ňu získal čestné uznanie v literárnej súťaži. Takú by ona nikdy nenapísala, hoci už na základnej škole prispievala do školského časopisu Kľúčik a učiteľky ju vždy v škole za slohy chválili. Tento muž bol výrečný, vedel obratne komunikovať, hneď si každého získal, lebo dokázal ľuďom načúvať. Aj starším, ktorí veľa rozprávali – napríklad o vojne a o povstaní – a nevedeli, kedy prestať. A okrem toho všetkého hral veľmi dobre na klavíri, svoje vlastné skladby, ktorých zložil, napriek svojmu mladému veku, už vtedy neúrekom. Napríklad inštrumentálny cyklus Ozubené kolesá sa jej zdal skvelý. Keď jej ho doma v ich byte na Záhradách – v panelákovej obývačke so zeleným kovralom na šedej linoleovej dlážke a chemlonovou gubou a lacnou kópiou Slnečníc od Van Gogha na stene – zahral, od dojatia sa takmer rozplakala a starú, päťdesiatkrát zmazanú a znova nahratú kazetu značky Sony s jeho nahrávkou si potom púšťala doma, v ich panelákovej obývačke, na inom sídlisku, niekoľkokrát za deň. Mala pocit, že stretla génia.

Treba však povedať, že často už počas toho, ako žena mužove chlebíky jedla, musela utekať na záchod, lebo dostala kŕče pri predstave, že by mala prísť domov jeho mama, teda jej budúca svokra, a nachytala by ich spolu vo svojom byte. Žena vždy okamžite dostala hnačku. 

Muž jej tentoraz chlebíky neurobil. Žena-štyridsiatnička si sadla do kuchyne ich vidieckeho rodinného domu, pozerala sa na opadávajúcu omietku pod oknom a chvíľu debatovali o interview s básnikom, ktorý bol kedysi disidentom. Bol to – súdiac podľa jeho povesti – hotový Casanova, ktorého ich kamarátka Ildikó v istom období ako svojho kolegu z práce hlboko milovala, pretože nadobudla pocit, že kolega Casanova jej otvoril oči a ona zistila, že pravá láska veru vyzerá inak, ako to, čo zažíva doma so starostlivým manželom, stojacim každý večer v zástere pri šporáku. A ženin muž tiež jedného dňa pochopil, že to, čo zažíva doma s ňou, so svojou ženou, nie je asi pravá láska, lebo ak by to bolo inak, asi by to cítil inak. Aby sa v tomto poznaní utvrdil, začal spávať s inými ženami. V podstate testoval svoju lásku k žene, takže to sám sebe nemal za zlé.

A žena, sediac v to ráno v ošumelej kuchyni, s hnijúcou kuchynskou linkou zo sedemdesiatych rokov, oblečená v špinavom roztrhanom tričku a s od večera neodlíčenou, rozmazanou tvárou, si zrazu uvedomila, že je už zo života, naplneného čoraz viac len manželskou krízou, unavená. Bola smutná, lebo márne čakala na pozitívnu zmenu vývoja udalostí. Cítila, ako jej za posledné dva roky, keď muž stále častejšie spával v akomsi neznámom byte v hlavnom meste, ďaleko od ich domova, ubudlo síl. Stratila všetko ženské sebavedomie a náhle jej pri pohľade na dobre naladeného, duchom neprítomného usmiateho muža, bolo jasné, že z ich šťastia – alebo z toho, čo sa ako šťastie dlho už len tvárilo – nič nezachráni. 

Ale teraz bol muž ešte tu, v ich špinavej, od výparov z jedla a z panvíc vyšplechujúceho oleja lepkavej, no útulnej vidieckej kuchyni, kde si varievali obed a kde po večeroch sedávali s kamarátmi a s ich deťmi a kde do noci popíjali lacné, ale dobré víno z igelitových fliaš a smiali sa spolu. Ešte neodišiel navždy, hoci rozchod sa už nedal odvrátiť. Už sa na ňom dohodli.

Ešte stále sa rozprávali ako manželia. Hore na poschodí sa hrali deti, do kuchyne doliehal ich krik a smiech zmiešaný s hlasnou hudbou. Na pohľad úplná idylka. 

Muž večer frflal, prečo do novín neurobia rozhovor s ním, so spisovateľom, ktorému počas ich manželstva, premeneného na roky manželských kríz, vyšlo už toľko kníh, ocenených aj rôznymi literárnymi cenami, ale teraz uznal, že rozhovor s básnikomdisidentom a Casanovom v jednej osobe je zaujímavý, a tento človek si interview v prestížnom periodiku naozaj zaslúži.

„So mnou by rozhovor nikdy neurobili,“ mrmlal si popod nos chystajúc chleby. 

„Nemusí sa každému páčiť, čo píšeš,“ povedala žena.

„Snívalo sa mi, že som pracoval v Novom Čase,“ povedal muž.

„A mne sa snívalo, že som ti vyhonila,“ povedala žena.

„Pssst,“ priložil si muž prst na ústa a nazrel do predsiene, či ich deti nepočujú.

Dvere zavrieť nemohli. Keď sa minule pohádali, muž nimi tresol tak silno, že na nich rozbil sklo, a preto ich radšej zvesili. Aby to vyzeralo ako zámer, veď je to teraz moderné – otvorený priestor bez dverí a priečok. Píšu o tom vo všetkých lifestylových časopisoch, aj v Línii, ktorá ešte stále neprestala vychádzať. Na zvesenie dverí museli privolať staršieho syna, bola to veľká rodinná akcia a žena ich pri tom navigovala. Všade bolo plno skla. Žena ho potichu zbierala, cítila sa byť morálnou víťazkou, kým muž zúril. 

„Toto si chcela docieliť?!“ kričal na ňu. „A ešte ty budeš zo seba robiť pred každým chuderku!“

V minulosti muž často trieskal dverami alebo niečo niekam hádzal, napríklad kľúče, topánku alebo kus nábytku. Raz hodil do dverí na obývačke štokerlík a tiež rozbil sklo. Bolo žlté, príjemné, keď cezeň do predsiene svietilo slnko. Návštevám povedali, že bol prievan, to bolo ešte na Fialkovej. Alebo zobral peknú drevenú kúpeľňovú skrinku zhodil ju dolu schodmi – to bolo už tu, v dome na Chalupkovej, v príjemnom vidieckom mestečku neďaleko Bratislavy, kam sa presťahovali pred piatimi rokmi, v dobrej viere, že dom ich rodinu stmelí. Pekná drevená skrinka z obchodného domu IKEA sa trochu polámala, ale používali ju ďalej. Alebo od zlosti pokrivil nové žalúzie na nových plastových terasových dverách, ktoré žena objednala, lebo staré, papierové, zničil dážď. A pred rokmi, v byte na ulici Mikuláša Galandu, na Nových Častiach, kam sa s prvorodeným dvojročným synčekom presťahovali zo Záhrad, hodil o zem kľúče, a tresol do šálky s kávou tak silno, že vyletela lyžička a oprskala bielu stenu.

Žena bola zvyknutá, že muž často niečo hádže o zem alebo o stenu a kričí. Vždy mlčala a potichu zbierala predmety alebo črepy zo zeme. Aj tentoraz, keď tresol kuchynskými dvermi a rozbil na nich sklo, bola veľmi pokojná, možno sa aj v duchu usmievala. Konečne mužovi praskli nervy, pomyslela si. Nech si nemyslí, že bude trpieť iba ona. Nemá ju podvádzať! Kurevník. 

Iris Kopcsayová (1967) sa narodila v Bratislave, vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Od roku 1990 pracuje ako novinárka v printových médiách (Národná obroda, Obecné noviny, Plus 7 dní, Život, Mamina, Slovenka, Pravda, Plus JEDEN DEŇ, denník SME, Knižná revue). Bola scenáristkou televíznej relácie Slovenskej televízie Vadkerti talkshow a televíznej relácie RTVS, ktorú moderoval Milan Kňažko – Takí sme boli. Písala scenáre pre televízne kriminálne seriály V mene zákona (Markíza) a Prvé oddelenie (Joj). Debutovala románom Bez lásky (Drewo a srd, 2015). Vyšla jej kniha rozhovorov s filmovým kritikom Pavlom Brankom Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy (Marenčin PT, SFÚ, 2016), kniha poviedok Život je stupídny a plný pochybností (OZ KRÁSNY SPIŠ, 2017) a román Životná poistka (Marenčin PT, 2018). V roku 2019 založila literárny časopis Rozum, ktorého je šéfredaktorkou. Má dve deti, žije v Bratislave. Je bývalou manželkou spisovateľa a novinára Máriusa Kopcsaya, viacnásobného finalistu ceny Anasoft litera, obdoby českej Magnesia Litera.