Jana Bodnárová - Z periférií

 

keby som sa mala s niekým stotožniť

v záhradách závislostí, na hranách predmestí, kostnatí psi medzi vrakmi áut. spiaci chlapci pri múroch tehelne. vždy chrbtom k voyerovi. dvanásťročné tuláčky s čiernymi šminkami na viečkach. tuho fajčiace v štrkovisku. ticho priestorov. zastavený čas.

spiaci, spiace...pod múrmi, na betóne. medzi vrakmi, psami, potkanmi. všetci tí hyperjemní. stratení.

v čiernom svetle, v búrke, prídu bohovia na párty do záhrady závislostí. zo svojich ostrovov z ľadu, omývaných oceánom potopeného svedomia.

 

„sme  s vami celý deň“

[nápis na bilborde vedľa križovatky]

a kto zostáva s nami v noci? čia je tá vôňa nad tvárami zobudenými v  černi!? tesne pred svitaním.

Morfeus sa v tej chvíli potĺka klinikami, bielymi sálami. rozprašuje hypnotický elixír na modrajúce ústa. „Life is a killer. Memento mori!“ mrmle ten plešivec so štipľavým dychom.

Mor-fe-ussssss! stál  na konci dlhého tunela.

a predsa: jedno dievča tancovalo bosé. na vydratom tepichu  v obývačke.

po polnoci vyvanul  Štedrý večer vône krémešov.

v žiari mesiaca tancovalo bosé dievča. samé so sebou. pred tranzitom existenciou.

 

vízia v  jesennom parku v Charkove

stratila som ľahkú chôdzu. bezstarostné oči. chodidlá šuštia jesenným lístím. chodím po telách tuláčok v parku, divých mačiek a psov. pískajú, mrvia sa. len slabučko - ako novorodenci. ako odchádzajúci. spiaci v jesennom parku. v podchodoch. rumoviskách. po ich neviditeľných telách kráčam. preto mám vrávoravú chôdzu. okolo sivý povlak. dážď.

 

ukradnutý moment noci za Marinskou ulicou v Charkove

v chlade noci opustení z ulice hľadajú utopické miesto. sýte svetlo. teplo v elektrárni mesta Ch. prehrávať si vinylové platne s rykom harmoniky! podobnom severskému vetru. v bzučaní napätia tancovať nežnosť. duše hermeticky zavreté v zošúverených  telách. zosúvajúcich sa na večnosť.

 

nočná momentka z Charkova

zastavená rieka. most a noc. prečo som šla k tej rieke? za stromy, kry, cez mŕtvy blší trh!? k ležoviskám kuriev, výhľadňam pasákov. chtiví voyeri rozopínali nohavice. fotograf s vrkočom fotil. len aby som videla podivný záblesk? v striebre mesiaca sa odrazil z kopulí chrámu Pokrovu Bohorodičky. ako oko ryby zrkadlil nás za riekou a spojil do pokoja Všetko!

 

ombra mai fu / Tranströmorovi/

vietor pred búrkou. dážď v meste. bežím zmočená parkom. kastráti z nebies spievajú:

„ombra mai fu“. stromy bez tieňov mi podávajú čierne ruže. z húštia pozerajú oči.

po nemoci spomienky pozorujú básnika. nežije banálny čas. nevlastní slová. Vlastnia ho tiene. on – vzbúrenec  už celkom bez básní - jednou rukou hrá na klavíri ombra mai fu.

 

 

S/Z/EN [39 snov]

/výber z cyklu/


sen 11

v tom sne som bola stratená v hneve. robot na snívanie cudzích snov. o petrolejových briliantoch. zlatých tehlách. jachtách na súkromných moriach.

a v diaľke malátne tiene - homo debitor, zakopaný v jamách holého prežitia.

 

sen 14

v tom sne som bola žobráčka, vyberajúca kontajnery. naraz som ťahala na lane čln. bol plný čiernych vriec. hádala som, či sú to mŕtvoly, zvyšky jedál alebo odvrhnuté šatstvo. najprv som s člnom s námahou kráčala po divom parku. potom cez fabrické dvory. ešte neskôr  som  ten čln vliekla po dlažbe opustenej ulice. pršalo. potom padal sneh.

 

sen 2

v tom sne sme tancovali s Meredith Monk v  opustenej fabrike na predmestí.  obe sme mali dlhé vrkoče a šedivé vlasy. šesťdesiatročná ročná Meredith bola oblečená v červených šatách  a pri tanci hrala na drumbli.  potom mi povedala, že mám vydávať zvuky ako z brucha zeme. ako z kameňov.  ako z hviezd. vydávala som tie zvuky, natriasala sa, krútila okolo svojej osi. naraz sme sa obe premenili na deti, ale tancovali sme ďalej. bolo nám obom ľahko.

 

zima v roku 1951

mama už nečíta knihy. všetko stratilo pevnosť. aj spomienky.

mám rok a pol. záškrt. horúčky. lekár pije víno v našej spálni. štipľavá vôňa. vo vysokom zrkadle vidím:  biely muž rozopína perličkové gombíky na ženinej blúzke. rozhŕňa krajku. nebeskú oponu. cez kombiné hladí ženine prsia. bozky na hodváb. nie je to moja mama?!

som za zrkadlom. v horúčke noci.

teraz sanitka. lekár drží v rukách mňa, nie moju mamu. vezú ma hrbatými cestami do podhorského mestečka.

v nemocnici s mníškami sa uvidí, či dieťa prežije. a ono prežije. v temnom mozgu púšťa korene prvá spomienka. pokrm pre Lacana.

 

***

Jana Bodnárová

Nar. 21.6.1950 v Jakubovanoch /L. Mikuláš/. Vyštudovala vedu o výtvarnom umení na FF UK v Bratislave.  Vydala 20 kníh  prózy a poézie pre dospelých i deti. Mala realizovaných 5 divadelných hier a vyše desiatky rozhlasových hier. Príležitostne sa venuje performačnej video poézii, ktorá bola prezentovaná doma i v cudzine. Jej kniha poviedok bleskosvetlo/bleskotma vyšla v Poľsku, kniha pre deti Dievčatko z veže v Slovinsku, poviedky Aféra rozumu na Ukrajine. Niektoré z jej prozaických a dramatických textov i básní vyšli vo viacerých európskych jazykoch, v hindčine, arabčine a japončine. Žije v Košiciach.